Pecúchovia varia a radia v mesiaci júl

 
 
 

 

... kolo kolo kolovrááátok, vojdite do mojich vrááátok ...

Fíha Tralala

 

Náš kolovrátok sa bude točiť okolo tradícií, návratu k nim a ich pochopeniu, rešpektovaniu. Tradíciami našich predkov a Slovanov nás budú sprevádzať Karpatskí pecúchovia Wela a Duchoslav, ľudia tvoriví, výnimoční svojím vnímaním života, vedením detí i dospelákov k sebe či už varením, tvorením a duchovnou lukostreľbou.
 

 
 

Pecúchovia varia a radia v mesiaci júl

Leto sa prehuplo do druhého polčasu, ručička na kolese roka sa zo šestky posunula na sedmičku. No oheň horí stále.

Pripravili Karpatskí pecúchovia z Myjavy www.karpatskypecuch.org (2013)

Toho roku je slnko silnejšie, hoci jeho spodný tón v preciťovaní diania a činov je vyrovnanejšie než kedykoľvek predtým. Všimnite si, koľko je okolo červenej – stále:jahôdky v tráve pod lesom, maliny,čerešne, zeleno- červená rebarbora, vlčie maky...

Prechádzame do pokojnejšej fázy červenej farby, hustejšej, sýtejšej. Bláznivý a rýchly jún (vládli mu Blíženci) prešiel do júla – leta v plnom rozmachu (bázlivý Rak s kráľovským Levom).

Prídu onedlho červené melóny – potrava číslo jedna tohto obdobia. Šťavnaté a plné antioxidantov, dôležitý liek na močové cesty.

Začínajú dozrievať tekvice. Najuniverzálnejšia surovina, ktorá sa dá použiť na veľa spôsobov: dusenie, zapekanie, grilovanie, pečenie – ako prílohy k nej ryža, zemiakové pyré, aj cestoviny.Taká tekvicová omáčka sa dá jesť aj každý deň, je jemná a lahodná, navyše aj ochladzuje a zasýti.Príprava je úplne jednoduchá:

Tekvicová omáčka

Toto bola omáčka, ktorú sme svorne nenávideli a vracali nedojedenú do okienka v školskej jedálni všetci. Keď som si potom spomenula, v akej podobe nám ju podávala stará mama, skúšala som zopakovať jej chuť. A stala sa z nej naša obľúbená pochúťka.

Takže: Olej, kurkuma,soľ, na hrubšie rezance nakrájaná tekvica. Dusíme spolu, potom zalejeme trochou vody, varíme v nej. Keď tekvica zmäkne, čo je za chvíľu, dolejeme kyslú smotanu, ale dobrá je aj so sladkou pol na pol. Korenie nesmie potlačiť chuť tekvice /v školskej jedálni som netušila, že to tenké rozvarené priesvitné plávajúce v riedkej bielej tekutine s nedovarenými kúskami cibule je tekvica!/a tak ani nekoreníme ničím iným. Iba, tak ako vždy, keď robíme so smotanou, pridáme strúčik - dva rozomletého cesnaku. Dá sa variť aj ako hustejšia polievka alebo ako omáčka - so zátrepkou alebo rozmrveným kúskom chleba na zahustenie.

Pre milovníkov chleba leto nie je veľmi dobré obdobie: kysnuté cesto je priveľmi zaťažujuce. Najlepšie sú teraz jednoduché placky – napríklad aj tieto:

Slovanské

Múka, voda, soľ.

Vedia ich robiť všetci, ktorí prešli našimi letnými školami a tábormi,/ teda od hladu už nezomrú./ Predtým samozrejme vlastnoručne namleli múku zo špaldových zŕn, pridali vodu a osolili. Trocha mletého kmínu tiež neuškodí.

Vyvaľkáte z cesta placky a nasucho na panvici, na platni pece opekáte. Skvelé sú v pahrebe - na pár sekúnd sa do nej vhodia a hneď otáčajú. Ofúkajú sa od popola a jedia. Jedia sa ako nekvasené pečivo, ktoré sa dá ku všetkému namiesto chleba.

Cukinové alebo tekvicové

No a teraz sa dostávame na vrchol plackovej blaženosti: v lete sa môžete najesť do bezvedomia práve takýchto zeleninových placiek. Najmä koniec leta, keď je na Myjave dosť cukiny a tekvice, sa u nás nesie v znamení tohoto jedla.Inde už konocm júla...

Robíte ich ako zemiakové placky ibaže namiesto zemiakov použijete nastrúhanú cukinu alebo tekvicu. Bude to chcieť viac múky alebo vajce, aby vám zmes zostala pokope. Majoránka, čierne korenie, cesnak.

Na začiatku pečenia robte placky z hustejšej masy, neskôr , ak je panvica dobre zohriata, si môžete dovoliť na menej oleji a redšie. Najlepšie chutia s paradajkovým šalátom. Dajú sa jesť na chlebe alebo so zemiakovou kašou alebo iba tak.

Ovocné koláčiky sa dajú robiť aj veľmi rýchle, na panvici (v lete treba všetko robiť rýchlo a veselo), netreba kúriť cez trúbu, tepla je aj tak dosť.

Takže si namelieme múku – špalda, pšenica- pridáme k nej mlieko (kozie alebo sójové či ryžové), vajíčka (my od našich sliepok), trocha vanilínového cukru alebo trstinového, kypriaci prášok do pečiva. V pohode aj perníkový. Urobíme jednoduché piškótové cesto.

Na hlbšej panvici rozpálime ghí, nalejeme naň cesto, navrch uložíme vykôstkované ovocie – čerešne, alebo jahody, alebo rebarboru (predtým ju trocha povarte s cukrom). Dá sa pridať aj čerstvý tvaroh a trocha biodžemu – dobre sa hodí višňový.

Takto pripravený koláč sa pečie najprv sprudka, neskôr na menšom plameni alebo – u nás- naboku platne šporáka. Do pol hodiny je jedlý. Takto sa dá raňajkovať aj každý deň, kým je čerstvé ovocie nadosah.

(U nás rastú teraz čerešne rovno nad kuchynkou...)


Chvíľka poézie: letná kuchyňa

Alebo ako hovorievala moja babka -nyári konyha...

Tá u mojej babky bola malá, s umelohmotnými farebnými prúžkami namiesto dverí proti muchám, s tvrdým vysokým gaučom na sedenie oproti veľkému sporáku, kde sa varilo vo veľkých hrncoch. Bolo tam strašne teplo a napriek všetkým opatreniam muchy. Často aj smrad, lebo v oných veľkých hrncoch sa varievali aj maglajzy pre prasatá. NAPRIEK tomu všetkému sme tam sedávali a nechcelo sa nám do domu. Bol to čarodejnícky priestor.

Duchoslav nám vlani postavil letnú otvorenú kuchyňu, kde sa na veľkom sporáku na drevo dá navariť aj pre pätnásť ľudí naraz, čo u nás v lete býva obvyklý počet. Má drevenú podlahu, studňa so zásobníkom na vodu je hneď pri nej a strechu pokrýva trstina.

Kuchynku som osobne “hlinila” - takýto materiál je krásny a navyše podporuje zemskú silu, tak potrebnú pri trávení a ukladaní prísad do jedla. Dobre sa to všetko potom pospája a výsledok vám prospeje.

V tej kuchyni trávim celé leto a stala sa mojím druhým domovom. Páči sa mi, lebo v nej nie je horúco, pekne sa vetrá, koruna veľkej čerešne vytvára nad ňou tieň a navyše mám v nej veľa kvetov a byliniek v črepníkoch. Snažia sa do nej aj dostať aj psy a podaktorým sa to aj darí...

V tej kuchynke som v čase od mája do novembra aj prijímala všetky naše návštevy. Sedeli na drevenej lavici naproti sporáku, spôsobne popíjali naše vyberané čaje ...a ja som varila a rozprávali sme sa. A niekedy v tom obraze vidím okolo domčeka plieskať dážď, no dnu ani kvapka, napriek priestoru bez okien, lebo dlhá strecha to istí, a od šporáka sála teplučko.

Na všetkých našich podujatiach, bez ohľadu či sú to detské alebo dospelácke, sa aj tak väčšina ľudí postupne viac a viac presúva z dielne v stodole smerom ku mne a napokon sa zdržiava v kuchyni. Tento jav sledujeme roky a nemení sa.

Značí to, že bytosti cítia energiu, Silu, vnímajú, kde sa pripravuje .

V tejto kuchynke sme varili na platni vo veľkých kotloch aj naše husté slivkové lekváre. Keď sme niekoľko fliaš doniesli hocikam na podujatie či ich vyložili na stôl na našom festivale MOKOŠ, ktorý býva zákonite v jeseni, len sa po nich zaprášilo.

Vlietajú do nej aj drzé vtáčiky, minulý rok sa po parapete prechádzala celé leto aj drzá myš, ale tiež motýle a včely.

V letnej kuchyni by som v pohode prežila aj zimu, a vždy je to u mňa o hlbokej depresii, keď v polovici októbra sťahujem hrnce a korenie donútra a opúšťam svoje výsadné miesto pri sporáku. Cítim sa ako kapitán potápajúcej sa lode.

Je v tom veľký kus porazenectva...tri dni so mnou nie je žiadna reč.

Lebo letná kuchyňa je sloboda.

Sedíš si na jej prahu, pozeráš s odstupom na hmýrenie na dolnom pozemku (rozumej medzi domčekmi a pri stodole, kde prebiehajú kurzy a tábory, a stále sa tam dejú veci), na sporáku dačo v kotli buble, slniečko je vysoko na oblohe a tá je modrá, kde – tu niekto prichádza po chodníku s drevom v košíku alebo s očistenými zemiakmi alebo baby nesú bylinky na sušenie...je to leto a pohoda.

Ako som už viackrát písala a spomenula, kuchyňa je skrytá šedá eminencia, kardinál Richelieu všetkého diania u nás. Tam sa varia veci, tam buble energia.

A platí to všeobecne, nielen u nás. Tí, čo na to zabudli, degenerujú. Jedia mimo domu, a vo svojej kuchyni zohrievajú polotovary či dáke vymyslené mrazené napodobeniny jedla a jediným kuchárskym úkonom je pre nich stlačenie gombíka na mikrovlnke. (Už to sledujeme aj na niektorých deckách, čo k nám chodia. Simon v pizzerii na Košariskách:“Ježíši čo jej to tak dlho trvá...Dám do mikrovlnky, pár minút, a už to tu musí byť!“ A obsluhujúca pani s úsmevom:“Môj milý, my tu robíme cesto od základu.“ Simon: „Čo, ako , akože od základu...“)

Je to to isté, ako:„A načo ísť peši, tam sa dá dojsť autom!“

Stále ten istý princíp, kde cieľom je cesta, nie cieľ samotný.

Toto platí na sto percent pri varení, teda ak nevaríte radi, môžete prestať rovno tieto riadky čítať. ..

Karpatskí pecúchovia